Ctené dámy, vážení páni,
považovala som za potrebné, aby som v takýto významný deň pripomenula sebe aj Vám udalosti, ktoré viedli k oslobodeniu nášho mesta. Spomenula som mená tých, ktorí v tento deň zomreli, zapálili sme sviece pre vojakov, ktorí zahynuli v našom meste, avšak nikdy nikto si nespomenul na tých, ktorí počas vojny v dôsledku zvrátenej ideológie fašizmu, nacionalizmu a čistej rasy zomreli. Oficiálne sa nikdy nespomínali mená nevinných detí, žien a mužov, ktorí sa previnili jedine tým, že mali iný pôvod, iné vierovyznanie. Nikdy sa nespomenuli mená židovských rodín, ktoré boli odvlečené do koncentračných táborov, z ktorých sa už nevrátili. Verte, že je problém zistiť mená tých, ktorí žili v Krompachoch pred ich transportovaním do tzv. pracovných táborov. Prvý transport, ktorý vyrazil 25. marca 1942 z Popradu, viezol na smrť do Osvienčimu 1000 mladých žien a dievčat, z Krompách ich bolo 110. V Krompachoch v tom čase žilo 4521 obyvateľov, z toho 282 židov. Po ženách deportovali mužov a potom celé rodiny. Počas ďalšieho pol roka spolu v 57 transportoch vyviezli zo Slovenska do koncentračných táborov okolo 57.700 ľudí. Čiže 1000 ľudí v každom transporte. Po vojne ostalo žiť v meste podľa mojich vedomostí asi len 5-6 židov. Zachránili sa len vďaka obetavosti niektorých Krompašanov ako boli Silvester Valent a rodina Pavla Kubovčíka. Patrí im naše uznanie a veľká vďaka za ich činy ľudskosti.

Vážení prítomní.
Dnes sme sa stretli pri Pamätníku padlých v II. Svetovej vojne, aby sme uctili obetu všetkých statočných mužov a žien, ktorí darovali to najcennejšie – vlastný život pri oslobodzovaní našej vlasti, nášho mesta. Pri pamätníku, ktorý symbolizuje víťazstvo dobra nad zlom – nazývaným vojna, nad nenávisťou a nevraživosťou medzi ľuďmi a pritom, musím smutne skonštatovať, že nie len naše deti, ale aj dospelí tento monument, tento pamätník padlých v II. Sv. vojne nazývajú - len Žofka. Pýtam sa nás všetkých, ale aj tých, ktorí tu dnes nie sú: „Ako je možné, že ľudia v súčasnosti takéto hrozné tragédie, ako je holokaust a vojna dokážu spochybňovať a zľahčovať? Ako je možné, že v civilizovanej Európe 21. storočia môžu oficiálne pôsobiť, fungovať a množiť sa hnutia a strany, ktoré sa netaja agresívnym nacionalizmom, používajú symboly odsúdenej Tretej ríše a propagujú fašizmus? Kam sa podela občianska statočnosť „mlčiacej väčšiny“? Je to úplne zvrátené, že ideológia zla opantala ľudí. Na začiatku môjho príhovoru som povedala, že prešiel takmer jeden ľudský vek od ukončenia vojny a my zabúdame. Je dobré, že sa na zlé zabúda, avšak POZOR!
„Národ, ktorý nepozná svoju minulosť je odsúdený prežiť ju znova” (Szienkiewicz) a národ, ktorý pohŕda dejinami nie je hoden budúcnosti“.
Vážení prítomní, dovoľte mi, aby som Vás požiadala, aby sme chvíľkou ticha vzdali česť a hold všetkým tým, ktorí zahynuli počas krvavého konfliktu II. Svetovej vojny. Česť ich pamiatke.

 

Ing. Iveta RUŠINOVÁ, v.r.