Tvorbu, z ktorej je cítiť lásku k rodnému mestu, z ktorého pulzujúceho života čerpal inšpiráciu vo svojich najznámejších dielach. Čítajúc román Železné ruky nevdojak sa prenesieme do života spisovateľa v malom mestečku. Každý deň z obloka svojej izby pozerám na miesto, kde strávil mladosť náš Krompašský velikán. Záhradný domček, ktorý Vladkovi, alias Julovi dal postaviť jeho otec, ešte stále stojí. O čom vtedy rozmýšľal Julko, študent Gymnázia. O vzťahu k svojmu tvrdému otcovi, alebo k láskavej mamičke? O tom akým smerom bude kráčať vo svojej budúcnosti?. Bude z neho herec- alebo právnik? Vtedy iste netušil, že jeho život sa bude vyvíjať úplne inak, ako sú jeho predstavy. Avšak počas celého svojho života ostal verný len sám sebe, svojim ideálom, svojej matke. Opustil rodné Krompachy, ktoré mal tak rád. Odišiel z mesta ďaleko a navždy. O jeho vzťahu k rodákom a ku Krompachom hovorí a píše najlepšie Barč sám. „Narodil som sa v Krompachoch, obci prevažne robotníckej, 1. mája 1909. Tam som vyrástol a rozhodujúcim pri tvorení môjho myšlienkového sveta bolo prostredie, v ktorom som žil. Osud kolektívu, s ktorým bol spojený, osud ostatných obyvateľov nášho mestečka, osud krompašských robotníkov, blen a trpkosť, čo tu zostalo vždy v spomienkach na zastavanú fabriku a na zbúrané komíny, prežil som iba neskoršie, keď som už vedel pochopiť bolesť človeka, bolesť z poníženia a bolesť ukrivdených. V prvom článku, ktorý som napísal (bol uverejnený v Národných novinách pod titulom K smrti jedného komína) písal som o Krompachoch, v prvej knihe, ktorú som vydal vlastným nákladom, sú rozprávky napísané pod dojmom krompašských udalostí, ale i potom, keď som opustil svoje rodisko a vybral sa do sveta, vracal som sa tam v duchu často, veľmi často, predo mnou ožívali postavy známe, i ľudia, o ktorých som len počul, život videný len z diaľky, a predsa pre mňa blízky a milý. Vracal som sa k bolestiam a k smútku, rozosiatemu po mojom rodisku, s túžbou, ktorú mali aj iní Krompašania, upozorniť na nespravodlivosť a pomôcť; tak vznikli články a hry 3000 ľudí a Na konci cesty; alebo len k životu prostých, aby som v ňom videl nielen bolesť, ale našiel aj krásu. Mnoho mi dali Krompachy, vari viac, ako dalo inému jeho rodisko, a mám ich rád, i keď sa tam vraciam len raz do roka, k hrobu môjho otca, a čím rýchlejšie utekajú rôčky, nachádzam tam menej známych a milých tvárí, ktoré som rád vídaval. Ale vo mne žijú Krompachy dávne, z dní môjho detstva a mladých rokov. Ďakujem im za to, že mi priblížili bolesť a trpiacich a dali mi poznať i krásu prostého človeka“.