Milé dámy, vážení páni, vážení spoluobčania

Niektoré  mestá a dediny majú podivuhodné osudy. Dostávajú sa do dejín i do povedomia generácií, nielen ako prosté geografické pomenovania určitej historickej udalosti, ale stanú sa priamo symbolom určitej epochy, alebo počinu niektorej spoločenskej skupiny. Krompachy sa stali symbolom ťažkého postavenia robotníkov, neľútostného drancovania a odbúravania priemyslu v medzivojnovom období na Slovensku.

Krompachy za svoj obrovský skok vo vývoji v druhej polovici 19. storočia vďačili predovšetkým tomu, že sa tu postavil moderný železiarenský závod, ktorý spôsobil nielen príliv kapitálu, ale aj značného počtu robotníkov, technikov a inteligencie. Zlom vo vývoji mesta spôsobili nepriaznivé ekonomické podmienky, ktoré významne ovplyvnili postavenie Krompašskej železiarne. Svetová hospodárska kríza spôsobila, že robotníci na celom svete prejavovali svoju nespokojnosť prostredníctvom štrajkov a demonštrácií. Vlna nespokojnosti  sa  prehnala Amerikou, a celou  Európou. Aj v Krompachoch, kde  železiarne boli jednou z najväčších prevádzok v bývalom Československu vzniklo povstanie Krompašských robotníkov, ktoré vyvrcholilo otvorenou  vzburou.

V pondelok 21. februára 1921 dopoludnia sa pred budovou riaditeľstva Krompašskej Pohornádskej účastinnej spoločnosti  zhromaždil nespokojný dav žien, ktoré požadovali od vedenia fabriky zachovať pravidelný prídel múky. Aj keď riaditeľ železiarní vysvetľoval delegácii žien, že o prídelových dávkach rozhoduje Obilný ústav v Bratislave, vášne davu naberali na intenzite. K protestujúcim ženám sa  pridali aj muži z neďalekej továrne. Davová psychóza po rozšírení nepravdivej poplašnej správy o zbití a uväznení jedného z robotníckych dôverníkov vyvrcholila do tragédie. Četníci začali strieľať do ľudí ostrými nábojmi.

Ostrými nábojmi  sa strieľalo do vyhladovaných ľudí, do bezbranných žien. Zo zbraní četníkov padlo 17 striel a 17 ľudí bolo zranených. Ťažkým zraneniam podľahli 4 robotníci. Heinisch, Gont, Semenák a Bátor.  Charakteristikou všetkých zabití bolo, že boli strelení do chrbta. Rozvášnenému davu padli za obeť aj dvaja zamestnanci Rimamuránskej Pohornádskej železiarskej spoločnosti, vrchný inžinier Podhradský a slúžny Lukáč. Zranených bolo dalších 17 osôb.

Vzbura ľudí v Krompachoch bola spôsobená hladom, nedostatkom peňazí a nespokojnosťou robotníkov s podmienkami v akých pracovali a v akých podmienkach žili ich rodiny. Nebolo to organizované povstanie a ani vzbura  riadená  žiadnym hnutím a ani politickou stranou. Bola to hladová vzbura, vzbura zúfalých žien a matiek, ktoré nedokázali zabezpečiť obživu pre svojich ťažko pracujúcich manželov a hladné deti.  Šesť dní v týždni, pri vysokej peci bola pracovná doba 12 hodinová.  Celodennou stravou robotníkov bola často krát len zapražená polievka s kúskom suchého chleba. Neboli žiadne desiatové obedy v závodnej jedálni, prípadne dežanerky. O slanine a mäse po I. svetovej vojne robotníci mohli len snívať. Za peniaze, ktoré ťažko zarobili dalo sa nakúpiť len vo fabrickom konzume, aj to len v prídelových dávkach.  Pravidelný prídel bol -  2kg múky na osobu, na mesiac. Robotníci neštrajkovali, boli vďační, tak ako je to vo fabrikách aj teraz, že vôbec môžu pracovať. Aj za minimálnu mzdu. K ozbrojenému konfliktu došlo len preto, že muži si išli chrániť svoje manželky, na ktoré sa strieľalo. To by v každej dobe urobil snáď každý chlap. Ženy, ktoré prišli pýtať väčší prídel múky pre svoje deti a pre svojich ťažko pracujúcich manželov boli v zúfalej situácií. Vôbec sa  nečudujem,  že protestovali, keď im tento prídel bol ešte znížený na 1,25 kg pšeničnej múky a 0,35kg kukuričnej múky. Dnes, ako matka ich chápem a zaslúžia si môj, ale iste aj Váš obdiv za to, že sa dokázali postaviť proti zbraniam, nabitými ostrými nábojmi.  Veď predsa zodpovedný a milujúci rodič nemôže nečinne pozerať na svoje hladujúce dieťa.  

Každá žena, každý muž, predtým, aj teraz. Zamyslime sa ženy, matky, čo by ste asi urobili, keby ste svojim deťom nemohli dať aspoň krajec chleba na deň. Zamyslite sa manželia a otcovia, čo by ste asi urobili, keby vám niekto bil vaše milujúce ženy, matky Vašich detí ?

Stáli by ste len tak a ticho mlčali? Zaiste nie! Pred 100 rokmi tu žili takí istí ľudia, ako sme my teraz. Len boli viac ubiedení a urobení.  Boli skromní a trpezliví, ale len po určitú hranicu. Pohár ich trpezlivosti pretiekol. Pretiekol až tak, že sa vzbúrili.

Vtedajší režim využil vzburu ako zámienku a dôvod na to, že došlo k likvidácií fabriky. Skutočný dôvod bol však úplne iný.

Bola to veľká hospodárska kríza a záujem o naše železiarne vo vtedy vládnucich Čechách. Stroje a technologické zariadenia  demontované z Krompách boli premiestnené do Bohumína. Nepripomína Vám to niečo? Nastalo  obdobie vysťahovalectva a biedy.

 Vtedajšiu situáciu v januári 1924 vystihla Pravda chudoby:

 „Keď prídete do Krompách, cítite sa tak, akoby ste prišli do veľkej hrobky. Človek cíti, akoby sa nachádzal na mieste zakliatom, kde stojí mŕtvo jedna z najväčších fabrík Slovenska.“

O likvidácii fabriky, spisovateľ a dramatik  Július Barč Ivana,  Krompašský rodák  vo svojej poviedke „Smrť jedného komína“ napísal: „Komín umrel veľmi distingvovane, ticho, skoro bez hluku.... Myslím na tých, na ktorých ten komín spadol. V skutočnosti spadol na prázdne, pusté miesto, ďaleko nebolo človeka. A rovnako len spadol na mnohých ľudí, na celé Krompachy, mohlo by sa povedať, ba viac, na všetkých tých, ktorí sú ďaleko, veľmi ďaleko od vlasti, od rodného mesta, vo Francúzsku, Belgicku, v Kanade, v Kalifornii.

Nádej, že sa niekedy vrátia domov, že bude ako predtým, uškrtil padajúci komín,  symbol blikajúceho  života budúcnosti. A umrel. Umrelo všetko. Definitívne....“

 

Vážení občania,

keď počúvame a čítame o hospodárskej kríze, ktorá postihla svet  na začiatku dvadsiateho storočia máme pred očami to, čo sa odohráva vo svete a v našom meste v tomto čase, na prahu 3 tisícročia.

Naše mesto píše v súčasnosti svoju takmer 740 - ročnú históriu.

         Oddávna bolo priemyselným centrom Spiša a tento charakter si uchovalo až do dnešných dní. Pre porovnanie chcem uviesť: v období rokov 1900-1913 malo mesto vyše 6 600 obyvateľov a v železiarni pracovalo 3 500 zamestnancov,  pred 20 rokmi mali Krompachy 8 000 obyvateľov, prácu tu nachádzalo zhruba 6 000 ľudí v priemysle.        Dnes majú Krompachy viac ako 8 600 obyvateľov a v priemyselnej činnosti pracuje menej ako 1 000 ľudí.          Toto sú paradoxy obdobia 100 rokov, toto sú paradoxy ľudí, ktorí žijú v tomto regióne v súčasnosti

Vážené dámy, vážení páni.

Aj naše mesto sa snaží nestať bokom v čase, keď dopady na našich občanov sú ťažké. Vybudovali sme nový priemyselný park, kde v súčasnosti pracuje nadnárodná spoločnosť Kingspam,  zberný dvor a komunitné centrum. Zamestnávame na malých obecných službách sociálne odkázaných občanov, Spolu s ministerstvom vnútra sme zriadili  Stolársku dielňu, rozširujeme materské školy, vybudovali sme detské jasle a využívame všetky formy pomoci z Úradu práce a štátu.

Vieme že tieto náhradné riešenia nekompenzujú výpadok   pracovných príležitosti v meste, aký bol pred tridsiatimi rokmi.  My sa však nevzdávame a využívame každú možnosť a rokovania s rôznymi potencionálnymi investormi, zástupcami vlády a parlamentu na to, aby  Krompachy sa znova rozrástli. Nerozumiem síce tomu, že pokiaľ v médiách je často zverejňované, akí investori prichádzajú na Slovensko, prečo nechcú prísť k nám? Každý vie, že je tu dostatok kvalifikovanej pracovnej sily a sú tu vytvorené všetky podmienky na vytvorenie akejkoľvek prevádzky. Či nálepka Východné Slovensko je Čiernym Petrom v hre o investora?  Veď v Bratislave a na Západnom Slovensku pokiaľ by nerobili východniari, nemal by tam kto pracovať.

Ľudia potrebujú prácu, aby zabezpečili svoje rodiny. A práca sa v našich končinách pomaly stráca. Otcovia, ba aj matky, živitelia rodín odchádzajú za prácou do cudziny, do Anglicka, Írska, Rakúska, tak ako naši dedovia po likvidácii železiarní odchádzali do Ameriky. Odchádzajú do zahraničia celé rodiny, vzdelaní mladí a najschopnejší ľudia. Ešte stále, ten kto chce pracovať si robotu nájde, aj keď nie v mieste bydliska.

Každý múdry človek, každý nastavený politický systém by sa mal poučiť z minulosti. Nemal by brať na ľahkú váhu hlas ľudu, preliatu krv. A mne sa niekedy zdá, že práve tento hlas, hlas ľudí z hladových dolín z okolia Krompách a Gelnice nechcú kompetentní počúvať. 

Odkazom Krompašskej vzbury a  tých, ktorí padli je,  že ľudia nedokážu žiť a vychovávať svoje deti o hlade a preto je potrebné zabezpečiť pre všetkých, najmä pre tých ktorí chcú pracovať, dôstojné a ľudské podmienky. 

Vážení občania.

Zachovajme si aj do budúcna spomienku na  krompašské udalosti a pričiňme sa všetci o to, aby sa už nikdy a nikde neopakovali tragické udalosti, ako tie, ktoré sa udiali v našom meste pred 100 rokmi.

V čase tejto zvláštnej situácie, keď svet ovláda zákerný vírus a pandémia ovládla naše životy, spomeňme si na martírov Krompašskej vzbury zapálením sviečky doma, alebo na cintoríne.

 

S pietou v malom počte osôb položíme vence a kytice dňa 22.2.2021 na ich hroboch.

Akonáhle pandemická situácia na Slovensku dovolí, mesto pripraví dôstojnú spomienku na tragické krompašské udalosti. Pri tejto príležitosti sme dali vyrobiť pamätné medaily a Spišské múzeum v spolupráci s mestom Krompachy vydáva knihu „Tragické krompašské udalosti 21.februára 1921“, autorom ktorej je Doc. PhDr. Jozef Sulaček, CsC. V pondelok, 22.2.2021 o 16:20 hod. v Slovenskej televízii, na Dvojke  bude odvysielaná relácia  venovaná Krompašskej vzbure.

 

Česť  pamiatke padlých hrdinov.

Nech im je Slovenská zem ľahká.

V pondelok 22. februára 2021 sme si pripomenuli 100 rokov od uplynutia Krompašskej vzbury. Vzhľadom k pandemickej situácii na Slovensku, pietneho aktu sa zúčastnili len predstavitelia mesta, ktorí položili vence a zapálili sviečky na hroboch padlých.